Tretia časť mapy (2)

Tretia časť mapy (2)
📖Na prečítanie potrebuješ asi tak 6min.

„Ahoj, o čom tak tuho premýšľaš?“ spýtal sa ma so širokým úsmevom na tvári.

„Len o tom čo nás tam asi čaká, veľmi dobre vieš, že vždy prídu nejaké nástrahy. Každú z tých častí sa snaží dostať mnoho ďalších, a navyše, tá mapa nebude len tak dostupná. Určite bude špeciálne zabezpečená. Už som z toho unavená,“ zaklamala som. Nechcela som ho teraz zaťažovať šéfkou, nemá ju veľmi v láske.

„No tak Liz, máme predsa Rebeku, v tomto obore je najlepšia, bude to v pohode.“

„Viem, zvládneme to, ako vždy. Nerobíme to predsa prvýkrát, však?“ mierne som sa usmiala.

„Presne tak,“ brnkol mi po nose a začal sledovať okolie.

Obdivujem jeho večný optimizmus a schopnosť zachovať si chladnú hlavu v každej situácii. Už od detstva bol taký. Vždy ma vyťahoval z problémov a bránil pred staršími. Keď som pre niečo plakala, vždy to obrátil na srandu a ja som sa hneď cítila lepšie. Som rada, že sme si taký blízky. Mlčky sme pochodovali ďalej. Zrazu asi päť metrov napravo od nás zašumelo v lístí. Zastavili sme a inštinktívne siahli po zbraniach. Z lístia na nás vrčal pár žltých očí a behom sekundy sa na nás vrhol čierny jaguár. Bol rýchly, ale Will bol rýchlejší. Presne mierenou guľkou jaguára zastrelil. Bolo mi ho ľúto ale viem, že v divočine častokrát platí: Hunt or be hunted.

„To bolo dobré,“ pochválil ho Matias.

„Mohli by sme si dať pauzu, založiť oheň a najesť sa, už ideme cez štyri hodiny,“ navrhla Rebeka.

Rozdelili sme si úlohy a každý z nás šiel niečo pripraviť. Will mal pohľadať suchšie drevo, ponúkla som sa, že pôjdem s ním. Zaraz sme kráčali hustou džungľou bok po boku. Jeho blízkosť ma upokojovala. Zaspomínala som si na Japonsko, znova. Tam sa to všetko začalo, to tiché medzi nami nevypovedané niečo. Prirodzene nás to k sebe ťahá ale popri našej nebezpečnej stresujúcej práci nemáme veľmi čas na romantické city. zároveň je to hlavné pravidlo v našej firme. Vraj by to mohlo ohroziť tímovú prácu. A tak sa to snažíme obaja potláčať. Will šiel predo mnou a ja som ho pozorovala. Vysoký, pevne stavaný s ostrejšími črtami a nežnými očami. Tie sú priam hypnotizujúce. Je odvážny, spravodlivý, ambiciózny, verný a galantný. A to je len úlomok z jeho osobnosti, ktorá ma tak opantáva. Úplne som sa prestala ovládať a civela na neho takmer bez mrknutia. Našťastie si to nevšimol. Tok mojich túžob a myšlienok preťal otázkou:

„Čo s nami bude, keď nájdeme celú mapu?“ stuhla som, „určite nás šéfka pošle hľadať samotný kameň, považuje nás za elitu a stavia na nás takmer všetko. Niečo mi hovorí, že to bude omnoho náročnejšie ako doteraz,“ dodal.

„Neviem, ale predpokladám, že ho neplánuje uložiť medzi ostatné artefakty. Musíme byť pripravený na všetko, aj na útok. Stále mi to vrtá v hlave.“

„Tiež mi to príde zvláštne. Je až príliš nedočkavá a zapálená teraz, keď nám dávala súradnice, na chvíľu som v jej očiach zazrel šialenstvo. Sakra, bolo to desivé.“

Len som prikývla. Will náhle zmenil tému.

„A čo bude s nami dvoma Liz, nemôžeme sa neustále vyhýbať jeden druhému. Dobre vieš…ach, dobre vieš, že ma to mučí. Presne tak ako teba.“

Tohto som sa bála, vyhýbala som sa téme MY takmer neustále. Neodpovedala som. Vedela som, že vzťahy v tímoch sú tabu a bála som sa, aby sme na to nedoplatili. No aj tak sa to dialo. Will ma zrazu zdrapil za ruku, zatarasil mi cestu a zúfalo sa mi zahľadel do očí.

„Liz,“ zašepkal, „viem aké máme pravidlá, ale máme toľko príležitostí, kedy byť spolu. Nevzdávajme sa tak ľahko.“

„Will, ja… nemôžem. Nechcem ti ublížiť a ani sebe. Keď sa to dozvedia, môžu nás zabiť, je to priveľké riziko. Môže to ohroziť celý tím. Nevedeli by sme to potom ustrážiť. Ja…“

„Ľúbim ťa,“ vyslovil dve slová. Dve slovká, ktoré v sebe ukrývali všetko. Lásku, túžbu, strach, obavy, odhodlanie, zúfalstvo… všetko.

Po líci mi stiekla slza. Ešte stále mi zvieral zápästie, no náhle jeho dotyk znežnel. Palcom mi zotrel stekajúce slzy a pohladil ma po tvári. Pomaly sa približoval. Cítila som jeho silu a nežnosť, jeho dych, sladkastú osviežujúcu vôňu a teplo, ktoré z neho sálalo. Dovolím mu pobozkať ma. Už viac nechcem trýzniť samu seba. Osud to však zariadil inak. Zrazu sme začuli hlasy a smiech. Obaja sme stuhli. Vydesene som sa pozrela na Willa, v diaľke bolo vidieť svetlo ohňa a počuť zvuk motora. Obaja sme sa prikrčili a dívali sa dolu z kopca.

„To bude Shogira,“ povedal Will a mne pri spomienke na les Aokigahara prešiel mráz po chrbte, „majú náskok, stratili sme čas. Rýchlo! Musíme sa vrátiť a zrýchliť tempo.“

Neprotestovala som a dala som sa do behu. Po desiatich minútach sme upachtení došli k ostatným. Práve sa na niečom uvoľnene smiali. Prvý si ma všimol Matias.

„Liz, dievča, už som sa za vami chcel ísť pozrieť. Báli sme sa že vás napadol jaguár,“ podpichoval.

„Videli sme druhý tábor, majú náskok, no tak, vstávajte, nestrácajme čas,“ habkala som celá zadýchaná, „Alex musíme sa pohnúť, rýchlo!“

„To snáď nie je pravda, vždy strkajú nos do cudzích vecí. Vstávať banda!“ zahlásil nasrdený Alex.

Keďže sa už stmievalo, zapli sme baterky a rapídne pridali do kroku. Ani neviem pre koho pracujú, len viem, že my nesmieme zlyhať inak skončíme naozaj zle. No aj tak som sa nevedela zbaviť myšlienky, že práve naša šéfka chce ten kameň využiť a možno oni sa ho snažia ochrániť. Celé mi to prišlo čím ďalej, tým nezmyselnejšie a veľmi som sa v tom zamotávala. Blížili sme sa k cieľu. Neustále som sa dívala na Willa ale netrúfla som si prísť k nemu. Bolelo ma, že som mu nedala najavo svoje pocity. Dosť! Musím si prečistiť myseľ a sústrediť sa. V diaľke sa črtala jaskyňa ktorej obrysy boli osvetľované mesačným svitom. Matias nás zastavil pred vchodom. Naokolo nebolo ani živej duše. Len ticho. Ako pred búrkou. Vzduch bol akýsi hustejší.

„Zrejme budeme musieť dnu,“ povedala Rebeka.

Odporúčané3 odporúčaniaPublikované v Blog

Jedna myšlienka v “Tretia časť mapy (2)”

Pridaj komentár

ZNova poslať SMS(00:30)
Scroll Up